Turistické atraktivity

Mariánska čelaď    

            Nad Podhájskou, v hustom lese stojí opustený pavlínsky kláštor, spomínaný už v roku 1210. Patrí k obci Veľké Lovce. Vlastne sú to už len ruiny kláštora. To miesto volajú ľudia kláštor Mariánskej Čeľade a je vzdialené od obce necelých 10 kilometrov. Je o ňom veľa príbehov, mnohé z nich boli vymyslené, niektoré prikrášlené. V mnohom sa však podobali. Rozprávali o mníchoch v čudných bielych habitoch, ktorí údajne panny z Požitavia zamurovávali do tajných chodieb. Údajne mal kláštor špeciálne katakomby, dômyselne vybudované. Do tých chodieb by sa bez problémov zmestil furmanský voz zo záprahom. Tajná chodba vraj bola prepojená z kláštorom v Hronskom Beňadiku. Nuž, ak by to bola pravda, tá chodba by musela byť minimálne 30 km dlhá. Tajné chodby však kláštor mal, a to nie hocijaké. Boli zrejme poriadne veľké a nachádzali sa po celom okolí. Potvrdzujú to dodnes veľké krátery, ktoré sa vytvorili vplyvom dažďov. Zem nad chodbou sa jednoducho zosypala do útrob únikovej chodby.

            Kaplnka tu údajne stála už v roku 1210 a toto miesto bolo obývané ešte v dobe bronzovej, o čom svedčia bohaté nálezy z tejto lokality. Kedy presne kláštor založili a najmä kto ho založil, nám zatiaľ nie je známe. No v roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Harasti pozemky pavlínom v Lóte, Belegu (dnes súčasť obce Podhájska) a Hronskej Mikule. Z tohto údaju môžeme predpokladať, že pravdepodobným dátumom vzniku kláštora bol práve rok 1512. Pretože založenie kláštora potvrdil náš kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine je uvedený názov Čeľadi ako Zalat. Na tereziánskej mape z roku 1782 je kláštor vyznačený pod názvom "Csalad - Pauliny kloster" (Čeľaď - Pavlínsky kláštor). Prídavné meno Mariánsky je oveľa neskoršieho pôvodu. Pochádza z obdobia, keď kláštor a kostol boli zasvätené ku cti Panny Márie. Od tej doby nesie kláštor pomenovanie Mariánska Čeľaď.  Kaplnka tu údajne stála už v roku 1210 a toto miesto bolo obývané ešte v dobe bronzovej, o čom svedčia bohaté nálezy z tejto lokality. Kedy presne kláštor založili a najmä kto ho založil, nám zatiaľ nie je známe. No v roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Harasti pozemky pavlínom v Lóte, Belegu (dnes súčasť obce Podhájska) a Hronskej Mikule. Z tohto údaju môžeme predpokladať, že pravdepodobným dátumom vzniku kláštora bol práve rok 1512. Pretože založenie kláštora potvrdil náš kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine je uvedený názov Čeľadi ako Zalat. Na tereziánskej mape z roku 1782 je kláštor vyznačený pod názvom "Csalad - Pauliny kloster" (Čeľaď - Pavlínsky kláštor). Prídavné meno Mariánsky je oveľa neskoršieho pôvodu. Pochádza z obdobia, keď kláštor a kostol boli zasvätené ku cti Panny Márie. Od tej doby nesie kláštor pomenovanie Mariánska Čeľaď.

            Kláštorný komplex je zasadený do prekrásnej požitavskej prírody. No budova kláštora pomaly chátra. Čo nezničil zub času, ničia súčasníci.

                                                                                                                                                                     

Topoľčianky   

            Obec v údolí Hontianskeho potoka pod výbežkami Pohronského Inovca, 5 km na sever od Zlatých Moraviec. Medzi najnavštevovanejšie objekty patrí v Topoľčiankach klasicisticko-renesančný kaštieľ, ktorý bol v r. 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Kaštieľ sa nachádza v parku, ktorý svojim dendrologickým, krajinským a architektonickým významom patrí k najhodnotnejším na Slovensku.

            Národný žrebčín, š.p.  - ktorý svojim významom patrí na prvé miesto v histórii chovu a šľachtenia ušľachtilých plemien koní na Slovensku. Chovajú sa tu plemená koní - arab, lipicán, hucul a športové teplokrvné kone. Podnik vytvára podmienky pre záujemcov o jazdu na koni, vozenie kočom a je spolu so Štátnym závodiskom Bratislava š.p. spoluorganizátorom troch až štyroch dostihových dní v roku, ako aj mnohých parkúrových, voltýžnych a vozotajských súťaží.

            Len na jedinom mieste na Slovensku, v krásnych dubových lesoch južného Slovenska pri Topoľčiankach, máte možnosť na vlastné oči vidieť, prípadne si môžete aj odfotiť, zubra európskeho - najväčšieho euróskeho cicavca, „bratranca“ známejšieho amerického bizóna.

 

Arborétum Tesárske Mlyňany

            Milovníci prírody sa iste potešia prechádzke v arboréte v Tesárskych Mlyňanoch. Je to najväčšie arborétum v Strednej európe, ktorého história siaha až do roku 1900. V jeho areáli stojí kaštieľ, ktorý slúži pre botanikov. Nachádzajú sa tu veľmi staré dreviny i rastliny, môžete si pozrieť Európsku a Japonskú záhradu, Kanadský les.

            Na miernom kopci v chotári obcí Tesárske Mlyňany a Vieska nad Žitavou sa rozprestiera Arborétum Mlyňany, najväčšie arborétum v Strednej európe, ktoré v roku 1892 založil dr. Štefan Ambrózy- Migazzi.V areáli stojí kaštieľ, ktorý slúži pre botanikov. Toto územie dnes predstavuje areál s viac ako 2000 druhmi flóry zo všetkých častí sveta. Zistilo sa tu aj 1133 druhov motýľov a 80 druhov vtákov. Park so záhradnou architektúrou a jazierkami zaberá plochu 67 ha. Arborétum preslávila najmä štíhla forma tuje mlynianskej. . Nachádzajú sa tu veľmi staré dreviny i rastliny, môžete si pozrieť Európsku a Japonskú záhradu, Kanadský les.

            V parku sa nachádza i niekoľko sôch, v blízkosti je aj busta zakladateľa. Návštevníci sa pri vstupe do parku môžu občerstviť a zakúpiť si aj okrasné dreviny. Obcou prechádza Požitavská cyklotrasa.

 

Mesto Nitra

            Je od Podhájskej vzdialená 38km, je starobylé mesto kde je možnosť navštíviť Nitriansky hrad v ktorom sídli nitriansky arcibiskup. Mesto Nitra je kolískou slovanského kresťanstva, ktoré k nám priniesli v roku 826 Cyril a Metod-Solúnsky bratia z Byzancie.

Nitra je mestom mimoriadneho historického významu. Počiatky jej osídlenia siahajú až do praveku, ako to dokumentujú početné archeologické nálezy na území mesta. Už pred 30 000 rokmi bola husto osídleným územím. Osady prvých roľníckych obyvateľov boli na území mesta už takmer pred 6 000 rokmi.

Oblasť dnešnej Nitry bola významným strediskom Keltov (už niekoľko storočí pred našim letopočtom), neskôr Germánov a nakoniec Slovanov. Bola sídlom prvých známych vládcov územia dnešného Slovenska - germánske kmene Kvádov (okolo r. 396 po Kr., sporné) a od 8. storočia do 1108 sídlo Nitrianskeho kniežatstva.

Už z 9. storočia pochádzajú vykopávky bohato vybavených pohrebísk. Archeologický prieskum doložil existencie niekoľkých románskych cirkevných stavieb.

            V prvej tretine 9. storočia tu sídlilo knieža Pribina, mesto bolo vtedy jedným z centier Veľkej Moravy. Nitrianska aglomerácia bola v čase Veľkej Moravy a poveľkomoravskom období väčšia ako dnešné mesto . V Nitre sa nachádza prvý známy kresťanský kostol strednej a východnej Európy, ktorý bol postavený v roku 828. Nitra bola sídlom prvej diecézy (biskupského úradu) na území Slovenska (od roku 880). V ranom stredoveku mesto zažilo svoj rozkvet počas vlády Svätopluka, ktorý bol nitrianskym kniežaťom cca. od 850 do 871 a potom vládca Veľkej Moravy do roku 894. Za vlády Svätopluka v rokoch 880-881 na Zobori postavili prvý známy kláštor na Slovensku. Počas jeho vlády sa tiež Nitra skladala z piatich opevnených osád a dvadsiatich trhovísk, čo svedčí o jej význame. Medzi 9. a 10. storočím v Nitre a okolí už stálo niekoľko kostolov: Nitriansky hrad, Párovce, Nitrianska Blatnica, Lupka, Zobor a Kostoľany pod Tribečom. Za hranicami mesta sa nachádzali ďalšie veľkomoravské osady - Chrenová, Lupka, Branč, Vráble a Zlaté Moravce. Svätý Cyril a Metod, tvorcovia hlaholiky (predchodcu cyriliky) sa aktívne podieľali na rozvoji cirkvi a prvej známej diecézy na území Slovenska. Bazilika, ktorá bola objavená pod nitrianskym hradom je možno oným prvým kresťanským kostolom západných a východných Slovanov z roku 828.

Od konca 10. storočia (okrem 1001-1030) mesto patrilo Arpádovcom, okolo roku 1083 alebo 1100 bolo obnovené Nitrianske biskupstvo. Roku 1248 sa Nitra stala kráľovským mestom, o štyridsať rokov neskôr ale kráľ mesto a hrad daroval nitranskym biskupom. Premena Nitry z kráľovského mesta, na mesto zemepánske mala dalekosiahle dôsledky. Mesto sa dostalo do nižšej právnej kategórie, no ako biskupské sídlo a významný hrad bola i naďalej významným centrom.

V rokoch 1633 - 34 ju okupovali Turci pri svojich výbojoch.

Od polovice 18. storočia bola Nitra od vojenských útrap ušetrená, čo umožnilo obnovu mesta a úpravy hradu, najmä katedrály.

            V dôsledku stavebného rozvoja, počet obyvateľov v 19. storočí prevýšil 10 000 a správa sa stala zložitejšou. V roku 1873 sa Nitra stala mestom so zriadeným magistrátom na čele s primátorom a početným obecným zastupiteľstvom. Ďalší rozvoj mesta bol silne ovplyvnený dvoma svetovými vojnami. V novej Česko-slovenskej republike sa Nitra stala sídlom župy. Po druhej svetovej vojne nastalo obdobie búrlivého stavebného rozvoja, počas ktorého boli však zničené mnohé architektonické pamiatky. Nitra však získala mnohé školy, vedecké i kultúrne ustanovizne a stala sa centrom slovenského poľnohospodárskeho školstva, vedy a výroby.

            Najznámejšou pamiatkou je hrad z 11. storočia, v 15. storočí prestavaný a upravovaný ešte v období baroka.

Ostrihom (Maďarsko)

            Z Podhájskej 50km na juhu na brehu rieky Dunaj leží Štúrovo, ktoré je hranicou medzi Maďarskom a Slovenskom. Na maďarskej strane Dunaja stojí prekrásna Ostrihomská bazilika z ktorej je výhľad na rieku Dunaj a jednu z najkrajších častí Maďarska. Je dlhá 118 metrov, široká 40 metrov, vnútorná výška kupoly je 71,6 metra a stojí na základoch viacerých starších katedrál. Bazilika je najväčšia v Maďarsku, s najväčším oltárovým obrazom. Pod hradným bralom sa nachádza kresťanské múzeum, ktoré je bohaté na zbierku stredovekého maďarského umenia, obrazov talianskych majstrov a gobelíny z 15 storočia. Táto bazilika slúžila ako korunovačné miesto pre všetkých uhorských panovníkov. Terajšia bazilika tvoriaca dominantu mesta sa na podnet slovenského arcibiskupa Alexandra Rudnaya začala stavať v roku 1822. Slávnostne bola vysvätená 31. augusta 1856 a úplne dokončená v roku 1869. Bola postavená podľa vzoru Baziliky sv. Petra v Ríme na mieste bývalého katedrálneho kostola, ktorý bol spustošený roku 1543. Na konci druhej svetovej vojny (1944) ustupujúci Nemci zničili Most Márie Valérie spájajúci Štúrovo s Ostrihomom, obnovený bol až v roku 2001. Odtiaľ asi 58km sa nachádza hlavné mesto Maďarska - Budapešť. Prvými obyvateľmi mesta známymi podľa mena boli Kelti, potom bolo územie osídlené v rímskej dobe Rimanmi – bola tu osada s menom Salvio Mansio.

            Po období sťahovania národov sa tu asi okolo roku 500 usídlili Slovania, ktorí bývalú rímsku pevnosť nazvali „Strěgom“, podľa toho, že „strážila“ dôležitý prechod cez Dunaj do dnešného Slovenska. Odtiaľ pochádza aj maďarský názov mesta. Ostrihom bol jedným z hlavných hradísk (hradných miest) Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy.

            Po príchode starých Maďarov do oblasti (začiatkom 10. storočia) sa Ostrihom koncom 10. storočia stal sídlom veľkokniežaťa Gejzu a až do konca 12. storočia bol jedným z hlavných sídiel uhorských vládcov. Sv. Štefan tu bol roku 1000 korunovaný na prvého uhorského kráľa, asi za jeho vlády vznikol Ostrihomský komitát, a v roku 1000 tu bolo založené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktorého územie zodpovedalo Nitrianskemu kniežatstvu.

            Po celý stredovek bol Ostrihom jedno z najvýznamnejších miest Uhorska (hoci nebol slobodným kráľovským mestom). V roku 1242 Mongoli (Tatári) dobyli len mesto, hrad sa dokázal ubrániť. Od druhej polovice 12. storočia bol Ostrihom sídlom križiackeho rytierskeho konventu. V druhej polovici 13. storočia Belo IV. preniesol svoje sídlo na Vyšehrad a tým Ostrihom prestáva byť hlavným mestom Uhorska. Zhruba od tohto obdobia až do roku 1895 sa mesto skladalo okrem vlastného podhradia ešte z častí Svätý Tomáš a Svätý Juraj.

            V roku 1543 ho obsadili Turci a ostrihomský arcibiskup sa presťahoval takmer na tristo rokov do Bratislavy, hoci jeho oficiálne sídlo bolo, tak ako aj sídlo kapituly, v Trnave. V Osmanskej ríši bol Ostrihom sídlom bega sandžbega (čiže prednostu tureckého sandžaku, administratívneho okresu). V nasledujúcom období sa zviedli o Ostrihom v rokoch 1594 – 1605 mnohé boje, ktoré boli vcelku neúspešné a mesto bolo takmer úplne zničené. V osmanskom období sa v meste, podobne ako v Komárne, usadilo aj veľa (dnes už asimilovaných) Srbov. Až v roku 1683 mesto s konečnou platnosťou vyslobodili z tureckého obsadenia vojská Jána Sobieskeho a Karola Lotrinského

            Keďže mesto po porážke Turkov zostalo spustošené, bolo dosídlené cudzincami najmä Slovákmi (pretože Slovensko ležalo mimo bývalého osmanského územia), ktorí sa však postupne pomaďarčili. Z konca 17. storočia sa napríklad zachovali po slovensky písané artikuly súkenníckeho cechu, ktorý tam založili siedmi súkennícki majstri prisťahovaní z Rajca.

            V roku 1708 sa Ostrihom stal slobodným kráľovským mestom. Začiatkom 19. storočia sa do mesta vrátil arcibiskup aj kapitula. Keďže Ostrihom bol strediskom arcidiecézy, ktorej územie sa rozprestieralo hlavne na Slovensku, študovalo a pôsobilo tu veľa slovenských národovcov, napríklad Ján Palárik, Andrej Kmeť či F. R. Osvald.

 

Brhlovce – skalné obydlia

             Obec Brhlovce vznikla zlúčením Horných a Dolných Brhloviec v roku 1952. Horné Brhlovce boli doložené v roku 1245. Patrili zemanom z Brhloviec, od 1506 rodine Kálnayovcom a iným. V roku 1715 mali Brhlovce 9 domácností, v 1828 roku 25 domov a 155 obyvateľov. Dolné Brhlovce vznikli v chotári Horné Brhlovce v 16. storočí. V r. 1720 boli zemianskou dedinou, v roku 1828 mali 27 domov a 167 obyvateľov. Pri požiari v 1917 roku zhorel kaštieľ a 13 domov. Obyvatelia pracovali v poľnohospodárstve, rozvinuté bolo tkáčstvo, košikárstvo a ťažba tufov (do 1963). JRD založili v 1952. V obci sa nachádza aj neskorobarokový kaštieľ z roku 1756. Rímskokatolícky neskorobarokový kostol pochádza z roku 1772. Neskoro klasicistická kaplnka je z roku 1860, prestavaná s použitím zvyškov starého kostola.

            Skalné obydlia sú jednou z 11 rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku. Nachádzajú sa v malej hontianskej dedinke Brhlovce v levickom okrese. Podľa miestnej tradície vznikali ešte za čias tureckých výbojov a prvýkrát o nich písal vo svojich Notitiach v roku 1742 Matej Bel. Samotná expozícia sa nachádza v usadlosti č. 142, v uličke "Šurda", v centre pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry. Pozostáva z murovaného domu z konca 19. stor., murovaného domu s datovaním 1932 a priestorov vysekaných do skaly v dvoch poschodiach. Interiér je zariadený dobovým nábytkom a inventárom a dokumentuje zvláštnu formu ľudového staviteľstva a bývania od konca 19. stor. po 50. roky 20. storočia.

            V roku 1994 získalo Tekovské múzeum v Leviciach za záchranu, obnovu a využitie usadlosti č. 142 ako prvé múzeum na území SR medzinárodné ocenenie Europa Nostra.

            Otváracie hodiny múzea sú: apríl - október (pondelok, štvrtok, sobota, nedeľa) 9.00 - 16.00 h; november - marec (na požiadanie).

Mesto Levice

            Sú vzdialené 28km. Nachádza sa tu levický hrad a Tekovské múzeum. Pri meste Levice je sprístupnený verejnosti starobylý Bohunický mlyn, ktorý je našou kultúrnou pamiatkou.

           Pred vyše 6000 rokmi v neolite (mladšia doba kamenná) bolo okolie dnešných Levíc obývané roľnícko-pastierskym ľudom, po ktorom boli v roku 1950 na levických Dolných lúkach nájdené zlomky tzv. volútovej keramiky želiezovského typu, a to pri výstavbe rybníkov. Z nasledujúcej neskorej doby kamennej pochádza hlinený idol spod Vápnika, nájdený v roku 1952 pri povrchovom zbere na oráčine spolu s množstvom kanelovanej keramiky. Idol je vlastne štylizovaná plastika ženy, ozdobená vpredu rytými líniami.

            Okolo roku 700 pred Kr. prišli k nám z juhoruských stepí Skýto-Trákovia, zruční majstri vo vyrábaní železných premetov, ktoré zaraďujeme do tzv. halštatského obdobia. Bol to prvý ľud na našom území, ktorý poznáme aj podľa mena. Po nich, okolo roku 300 pred Kr. prišli na naše územie Kelti, ktorých pamiatky zaraďujeme do okruhu tzv. laténskej kultúry. Boli roľníkmi, šikovnými remeselníkmi a obchodníkmi, oni prví na našom území používali kovové mince ako platidlo. Z tohto obdobia pochádza vzácny nález mincí, objavený roku 1930 v Leviciach na Novej osade, v zvisle žliabkovanej hlinenej nádobke, ako aj jeden z najväčších keltských cintorínov s bohatými nálezmi, ktorý bol objavený pri výstavbe nákupného strediska Kaufland v roku 2005.

            Na prelome letopočtu prenikajú k nám od severozápadu germánske kmene Kvádov a Markomanov a ich južným susedom pri Dunaji sa stáva Rímska ríša. Vo štvrtom storočí upadala moc Rímskej ríše a začal narastať tlak Hunov, ktorí sa tlačili zo strednej Ázie na západ do Karpatskej kotliny. Tento pohyb sa lavínovite rozšíril do všeobecného sťahovania národov. Od konca 5. storočia sa na našom území stretávame už s prvými kmeňmi starých Slovanov – usadlých roľníkov. Tie sa zanedlho dostali do závislosti od Avarov, proti ktorým sa často búrili. Po ťažkých bojoch v 7. storočí moc Avarov pozvoľne zaniká a na jej troskách vznikajú nezávislé slovanské kniežatstvá.

         Po krátkom období Veľkomoravskej ríše v 9. storočí, oslabenej domácimi svármi a zničenej nájazdmi Maďarov, sa naše územie dostáva do ich područia začiatkom 10. storočia, kedy sa Maďari trvale usadili najmä v nížinách Karpatskej kotliny.

           Prvá písomná zmienka o Leviciach pochádza z roku 1156 a píše sa v nej, že ostrihomský arcibiskup Martirius posvätil v dedine Bratka kostol Sv.Martina.. Bola tam zriadená fara, ku ktorej boli pričlenené dediny "Villa Leua" a Vitk. Obec Leua (Levice) v tom čase ležala východne od centra dnešných Levíc, niekde na úpätí viničného vrchu, ktorý dodnes nazývame Staré Levice. Levický hrad bol postavený koncom 13. storočia , keď význam neďalekého Tatármi vyplieneného Tekovského hradu upadal. Na jeho výstavbu bolo vybrané strategicky dobre chránené miesto na konci výbežku Štiavnického pohoria, odkiaľ bol výborný výhľad a močaristý terén sťažoval prístup k nemu. Pevnosť bola postavená na ochranu stredoslovenských banských miest. Pod ochranou hradu v 14. stor. vznikla obec "Veľké" alebo "Nové Levice", ktoré sú predchodcom dnešného mesta Levice.

            150 ročná turecká okupácia Uhorska, ktorá sa začala v 16. storočí, hospodársky oslabila mesto, ktoré sa stalo ešte závislejším od hradu. Levický hrad, vtedy už kráľovský, bol zaradený medzi 15 najdôležitejších protitureckých obranných pevností. V polovici 17. storočia nájazdy Turkov zosilneli. Keď kapitán hradu videl obrovskú presilu nepriateľa, začiatkom novembra 1663 odovzdal Turkom mesto bez boja. Vláda Turkov v Leviciach trvala iba 224 dní, keď sa ich 12. júna 1664 nečakaným útokom podarilo z mesta vyhnať. Po skončení vojen s Turkami stratil Levický hrad dôležitosť pohraničného opevnenia a v r. 1699 bol úradným príkazom ako pevnosť zrušený.

            Veľkou pohromou pre Levice bývali časté požiare. Požiar v r. 1696 zničili takmer celé mesto. V časoch Rákocziho povstania (1703 – 1711) bol už hrad vo veľmi zlom stave. Aby nepriatelia nemohli hrad vojensky využiť, rozhodli sa povstalci pred odchodom hrad zničiť. Pevnosť nebola nikdy viac obnovená a tak prestala mať z vojenského hľadiska hodnotu. V r. 1715 bolo v meste 195 daňovníkov, z nich bolo 43 remeselníkov. V druhej polovici 18. stor. sa Levice značne vzmáhali., stali sa centrom poľnohospodárskej oblasti južného Pohronia a strediskom obchodu a remeselnej výroby v cechoch. Najznámejšie a pre svoje výrobky najpreslávenejšie boli cechy čižmárov, ševcov a gombikárov. V 19. stor. sa postupne rozrastali drobné podniky a vzmáhal sa aj obchod koncentrovaný hlavne u židovských podnikateľov. Najbohatšie rodiny Leidenfrostovcov a Schöellerovcov investovali najmä do poľnohospodárskych ale aj iných podnikov; vybudovali liehovar s rafinériou, parný mlyn, tehelňu, rozširovali chov plemenného dobytka a dali vysadiť nové vinohrady. V r.1873 mali Levice 6000 obyvateľov. Ľudové školstvo existovalo v Leviciach dokázateľne už v 16. storočí a stredné školstvo sa začalo rozvíjať v 19. storočí. V roku 1815 bolo založené Piaristické gymnázium v Leviciach a v roku 1870 Štátny učiteľský ústav. Obidve školy nepretržite existujú dodnes. Roku 1870 boli vybudované aj terajšie staré levické kasárne a roku 1880 začali pravidelne vychádzať levické noviny – týždenník Bars (Tekov). Kultúrny a intelektuálny život v meste významne podporil vznik Tekovského múzea v roku 1926, pôvodne mestského múzea pod správou mestského úradu a v rokoch po vzniku československej republiky vznik slovenskej a maďarskej verejnej mestskej knižnice, predchodkyne dnešnej Tekovskej knižnice v Leviciach.

            V období 1. Československej republiky v 1. polovici 20. storočia nastal architektonický rozvoj mesta. V r. 1933 bola postavená tabaková továreň. V 50-tych rokoch sa Levice ocitli vo veľkej bytovej tiesni z dôvodu značného prílivu obyvateľov  z vidieka do mesta. V r.1961 mali Levice 13744 obyvateľov, v tom čase sa stali okresným mestom najväčšieho okresu Slovenska. Ku koncu 80-tych rokov počet obyvateľov vzrástol na 37500. K Leviciam boli v r.1976 administratívne pripojené pôvodne samostatné obce Kalinčiakovo a Malý Kiar a v 1986 obce Čankov a Horša.

            V roku 2006 si mesto pripomenulo 850. výročie prvej písomnej zmienky o meste Levice a v duchu tohto výročia sa niesol celý rok 2006.

 

Svätý Anton a Banská Štiavnica

            V Štiavnických horách sa ukrýva poľovnícky zámok Sv. Anton a už len niekoľko kilometrov a vojdete do najznámejšieho baníckeho mesta Banská Štiavnica v stredoveku. Je to historické mesto s množstvom kultúrnych pamiatok, ktoré je chránené a zapísané UNESCO-m.

            Prvé zmienky o hrade Svätý Anton siahajú do 15. storočia, keď obec vlastnili bratia Kazovci. Roku 1415 sa spomína ako menšia opevnená stavba - castellum. Ďalšie zmienky sú až z druhej polovice 16. storočia, keď sa začínala prejavovať hrozba tureckých nájazdov na Slovensko. Na mieste staršieho hradu dal v roku 1744 postaviť  svoje reprezentačné feudálne sídlo A. J. Koháry - neskorobarokový jednoposchodový štvorkrídlový kaštieľ s obdĺžnikovým nádvorím. Kaštieľ prebudovávali ešte za čias renesancie, v 17. stor. Pri stavbe sa použili zvyšky konštrukcií hradu. Koháry patril k novej uhorskej aristokracii oddanej Habsburgovcom, ktorá zbohatla v protitureckých vojnách. V súlade so svojím postavením si postavil v Antole aj reprezentačné sídlo. Prevažná časť miestností, sál a chodieb si zachovala pôvodný interiér z obdobia baroka, rokoka a empíru. V priestoroch kaštiel'a sú dnes expozicie múzea.

            Na prvé poschodie sa prichádza z podjazdu hlavného vchodu v severnom krídle reprezentačným schodišťom s kamennými sochami do prijímacích priestorov. Odtiaľ je možné prejsť do spoločensko - reprezentačných miestností alebo na chodby obiehajúce ďalšie tri krídla kaštieľa. Z chodieb osvetlených oknami do nádvoria sú prístupné jednotlivé navzájom poprepájané miestnosti. Z obdobia stavby kaštieľa sú aj nástenné maľby nad schodišťom a v kaplnke. V kaštieli sa zachovalo pomerne veľa pôvodne zariadených i neskoršie dopĺňaných miestností, ktoré sú vlastne nábytkovým múzeom a zbierkami rôznych umeleckých predmetov, obrazov, rytín, akých je na Slovensku veľmi málo. V 19. storočí boli niektoré miestnosti ešte zmenené a zariadené podľa vtedajšej módy. Poschodový objekt štvorkrídlového pôdorysu s ústredným nádvorím má všetky znaky reprezentačného sídla. Klenutý podjazd s priehľadom do nádvoria vedie na reprezentačné schodište, ktorého architektúru doplnili maliarskymi a sochárskymi dielami odzrkadlujúcimi vplyv talianskeho a rakúskeho umenia. Z južného traktu kaštieľa vystupuje kaplnka bohato zdobená freskami neskorobarok. iluzionistického priestoru s voľným priehľadom. Kaplnka je zvýraznená aj navonok na priečelí, ktoré ukončuje freska spájajúca cirkevný námet s motívom obrazu donátora. Na prvom poschodí kaštieľa je viacero honosných izieb, ktorých sa len minimálne dotkli neskoršie modernizačné zásahy z 1816 a 1860. Z čias výstavby kaštieľa pochádza aj rokoková kaplnka s bohatou kovanou mrežou, situovaná na rázcestí v dedine, kde sa odbočuje ku kaštiel'u.